Choď na obsah Choď na menu
 


rok 2007

22. 1. 2008

Keď som mal 13 dní, niečo sa stalo, doktori napísali "z doteraz nezistených príčin", chrčal som, nevnímal, ledva som dýchal, bol som bledý. Rodičia boli mimo, ja tiež, v nemocnici sa ma ujala pani primárka z ARA, a ja som sa narodil druhý krát, za čo jej z celého srdca ďakujem .

Mamka s ockom boli v šoku a pýtali sa: Čo sa stalo? Čo bude ďalej? Odpovede neprichádzali. Až o pár dní mi zistili hydrocefalus a krvácanie do hlavičky. Museli mi z nej vyviesť hadičku, že vraj externá drenáž, neskôr ju zaviedli do bruška, dospelí to volajú shunt.

Môj doktor (ktorému tiež patrí moja veľká vďaka) robil všetko možné aj nemožné aby som sa udýchal, ale nemohol som, tak mi urobili ďalšiu dierku, tentoraz v krku, tracheostómiu.

Našťastie vo dne aj v noci bola so mnou mamka, ktorá sa o mňa starala (neskôr som nepotreboval ani sestričku) stále mi niečo spievala, rozprávala, smiala sa, aj keď viem, že potajomky si často poplakala

Po všetkých potrebných aj nepotrebných vyšetreniach a veľkých papierovačkách sme mohli ísť konečne domov. Nabalili nám prístroje, jeden na podporu dýchania, druhý na výrobu kyslíka (ešte stále ho potrebujem trošku viac) tretí na odsávanie, štvrtý oximeter na meranie saturácie a kopec materiálu aby som mohol doma v pohode "fungovať".

Po pol roku na ARE, konečne doma! Všetci sa tešili, ale nie dlho. Prišlo ťažké obdobie . V nemocnici som totiž fičal na phenemaletene a iných oblbovákoch, takže som toľko nezáchvatoval a v noci som spal. No z tých liekov som bol dosť mimo, tak moji múdri rodičia mi ich začali vysadzovať. Normálne som mal absťáky, spal som 4 možno 6 hodín max. denne alebo vôbec som nevedel zaspať, dlhé hodiny ma rodičia uspávali buď na rukách alebo v polosede na mamke. No keď ma chceli zložiť na posteľ, záchvatoval som. Mamka s ockom chodili ako múmie, nevyspatí, vyčerpaní... ozaj, zaspali ste už pri umývaní zubov alebo pri mixovaní jedla? Keď už vôbec nevládali, dali mi vyššiu dávku phenemaletenu aby sa mohli vyspať. Toto obdobie trvalo sedem mesiacov 

Ďalší horor boli moje "nešpecifické záchvaty". Mal som ich aj päť krát denne. Bol som modrý ako slivka, oči mimo, grimasa namiesto úsmevu, telo napnuté do luku, poriadne ma to vyčerpávalo, zvyčajne som zaspal. Mamka s ockom ma predýchvali ambuvakom a modlili sa aby som sa rozdýchal. Bral som proti záchvatom aj lieky, ale figu pomáhali.

Aj keď som bol doma, vonku som nemohol chodiť lebo som ešte potreboval kyslík a na to som mal taký veľký stroj, ktorý ho vyrábal. Mamka, moja spolubojovníčka bola so mnou doma ďalší polrok. Nevedeli sme sa dočkať poobedia kedy príde domov ocko alebo moje veľké sestry Renka a Lucka. Často sa stávalo, že nás našli tak isto ako keď ráno odchádzali z domu, mamka totiž pri mne nemohla nič robiť, doslova nič, a ak áno, tak na úkor mojho záchvatu 

Ale aj tak sme sa tešili, začal som viac vnímať, spoznávať moju rodinu, náš byt, našich priateľov, ktorí keď prišli k nám a videli nás v akcii pri záchvate, onemeli... a chodili menej.....