Choď na obsah Choď na menu
 


rok 2008

22. 1. 2008

 

 

A tak sa rodičia rozhodli, že musia so mnou niečo robiť, vybavili ubytko na ARE v

Blave a čakal ma kolotoč ďalších (vlastne tých istých) vyšetrení. Tam potvrdili to, čo

moja mamka stále vravela, že žiadnu epi nemám a skúšali na mne rôzne iné lieky,

ktoré by zabránili tým mojim stavom. Tiež neúspešne, naopak, mal som z nich divné

prejavy, ľakal som sa, triasol, mikalo so mnou, bol som celý vyrážkový ...... no des

a hrúza. Ale boli tam veľmi milí ľudia a dobrá atmosféra, hlavne pán profesor Šagát a

môj doktor Beyer, za čo im patrí naša veľká vďaka .

 

 

Navrhli nám vymeniť môj stroj na podporu dýchania za vhodnejší pre mňa, a tak to

mamka s ockom začali vybavovať. Keďže som stále nevedel papať cez pusu, tak

som si z Bratislavy doniesol ďalšiu dierku do môjho telíčka, tentoraz do bruška, kde

mi zaviedli sondu, čiže PEG, nakoľko krmenia cez nos som mal už dosť! No uznajte,

jedlo do nosa?!

 

Po mesiaci ma preložili domov na ARO, tam som trčal ešte dva mesiace a čakal na

nový stroj, Moje divné stavy stále trvali, mamka ma musela držať na rukách, keď ma

zložila, mal som úľaky, stočilo ma doľava a išiel som do záchvatu, takto som

vystrájal asi tri mesiace. Našťastie vždy bola pri mne mamka a nosila ma po rukách

ako malú koalu 

 

Doma už bolo fajne, kyslík som potreboval len na noc, konečne som mohol ísť von a

spoznávať svet. Začal som si viac všímať svoju pravú stranu, nôžka celkom pekne

kopala, ale rúčka bola lenivšia, tak som si ju šetril. Začal som vydávať nejaké zvuky

(cez pusu samozrejme) z čoho sa všetci veľmi tešili .

 

Konečne krajšie obdobie v mojom živote:) Začal som spoznávať priestor za stenami

bytu a nemocnice. Som síce zo všetkého ustráchaný, niečo na mňa veľmi svieti, niečo

na mňa fúka, je tam hluk, no zvykám si.

 

Keď som mal rok a pol, začal som bľabotať ma-ma-ma-ma, moja mamka plakala,

od šťastia, totiž ... na ORL vyšetreni nám doktor povedal, že moje hlasivky sa

nehýbu, čo by bolo dosť zlé, našťaste aj lekári sa mýlia.

 

Každý deň s mamkou musím cvičiť, som totiž hypotonik, to znamená, že mojim

svalom sa nechce, tým pádom ani mne. Na rehabilitáciu som nemohol chodiť,

Vojtova metóda + cudzie prostredie, pre mňa = záchvat. Jediná odvážna

rehabilitačná, ktorá bola ochotná ma cvičiť doma bola Peťa (teta Peťa, raz budeš na

mňa pyšná. Koncom roka som začal s cvičením Bobath u tety Andrejky, vyzerá to

byť zaujímavé, mamka sa to učí aby ma mohla doma trápiť   

 

Čo je najdôležitejšie, nepotrebujem kyslík ani cez noc, normálne sme mohli vypnúť tú

veľkú kraksňu, čo toľko mesiacov v byte hučala a vyrábala kyslík, bolo to úžasné,

mamka s ockom oslavovali:) Na jeseň som mal asi zápal priedušiek, tak kyslikátor

opäť pracoval, ale obišlo sa to bez antibiotik a koniec roka bol opäť super!